Toto je krátka tričková poviedka od našej pravideľnej prispievateľky.
© Katarína Sádecká | 30.9.2013
Môj nový oblek na mňa podráždene pozerá zo skrine. Už niekoľko minút bojujem sám so sebou i s jeho pohľadom. Keď sa zamyslím, tak som vlastne nikdy nemal svoj oblek. Vždy som si ho iba požičal. Ja totiž nie som žiaden uhladený typ, ani elegán. Pohľad mi padne na moje obľúbené IT tričká. „Zabudni chlapec, toto nepôjde,“ karhá ma svedomie.
Netuším, čo sa to so mnou stalo, keď som sa dal nahovoriť na kúpu obleku a teraz tu premýšľam, že si ho skutočne navlečiem. Najradšej nosím originálne tričká a štýlové tepláky. Jednoducho, som športový typ. Nine by som splnil všetko, čo jej na očiach vidím. Ale firemný večierok? Vždy sa mi hnusili tie naškrobené oslavy, vyčačkaná spoločnosť. Práve preto som na ne nikdy nechodil. Navyše, v obleku sa cítim ako v obruči. Dusím sa. Nech sa na mňa Nina nehnevá, ale kravatu si nedám za nič na svete. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že si dám pod sako tričko.
Už ďalej nemôžem naťahovať čas. Sedím tu osprchovaný, len v uteráku a po dlhom protestovaní sa do toho humorne elegantného obleku navlečiem. Predsa si dám košeľu a nie tričko. Ešte kolínska. Pri pohľade do zrkadla sa sám seba zľaknem, ale potom ku mne prehovorí samotné zrkadlo: „Dobrý deň pane, a vy ste kto? Celkom vám to sluší.“
Sadnem do auta a ako pravý gavalier zatrúbim pred Nininým domom, vystúpim, otvorím dvere. Nina nevychádza, v jej izbe sa stále svieti. Opatrne nakuknem dnu. Chaos a panika. Nina behá nepríčetne po dome, v očiach má slzy.
„Ty si už tu? Nedohodli sme sa náhodu, že prídeš až o „pol“?“
„Prepáč, ale už je o päť „pol“. Myslel som, že už budeš hotová.“
„Ako vidíš, nie som. Potrebujem ešte päť minút.“
Opatrne zisťujem, čo sa vlastne deje, kde pramení tá jej nervozita. Nič šokujúce. Jednoducho nestíha. Je stále oblečená v sexi tričku a nešťastne zviera v rukách podprsenku. Prasklo jej ramienko. Nemôže si vraj dať inú, lebo túto má presne do šiat. Priesvitné ramienka i chrbát. Chytá ju hystéria.
„Toto sa môže stať iba mne. Dva dni vopred si všetko pekne prichystám, skontrolujem a nakoniec toto.“
Pritúlim ju k sebe, ale ona je mimo reality. Naštartovaná, nevidí, nepočuje. Trepe sa a rozhadzuje rukami. Po tom, čo mi jednu nevedomky vrazí a roztrhne si tričko, rezignujem. Sadnem si a čakám, kým ju to prejde. Akákoľvek moja ďalšia snaha je zbytočná.
S určitosťou môžem povedať, že Ninu milujem. Je to žena môjho života. Nikdy my na žiadnej žene tak nezáležalo, ale toto je naozaj neznesiteľné. No keby nemala žiadnu chybu, tak by to snáď ani nebol človek. Našťastie, že máva takéto stavy len občas.
„Dáme si IT tričká?“ poznamenám ticho, no ona nereaguje na moju poznámku.
Po desiatich minútach si hodí na šaty sako.
„Pôjdem bez podprsenky,“ vyhlási víťazoslávne.
Perfektné!)
Práve zamyká, keď sa zasekne. Stŕpnem. No akosi podvedome mi skrsne nádej, že si dnes možno navlečieme tie originálne tričká s potlačou.
„Nie, to by bolo obrovské fopá ísť bez podprsenky.“
„Žiadne fopá, poď už, prosím!“
„Nemôžem, choď sám,“ Nina si sadne na schody a plače do dlaní.
Panebože, ja tým ženským fakt nerozumiem. Vedia urobiť z komára somára. Aj keď viem, že moja priateľka vždy odmietala zúčastniť sa neoficiálnej žúrky IT technikov, pretože ju považuje za príliš odviazanú a nekontrolovateľnú, predsa vyskúšam:
„Vieš o tom, že dnes sa koná, súbežne s oficiálnou firemnou akciou, tiež súkromná párty našich IT technikov, kde nie je nutné naviesť sa do gala, ale stačí, keď tam prídeme v tričkách?“
„A čo my tým chceš povedať?“
„No možno to, že i ja som IT technik a ešte stále mám tie štýlové IT tričká, ktoré slúžia ako vstupenka. Takže žiadne nudné sako, šaty, ani stres.“
„Ale ja som sekretárka riaditeľa, nezapadám do vašej námetovej párty.“
„My nie sme žiadne fajnovky. Jedna krásna sekretárka nemôže nič pokaziť. Určite nikto nič nepovie. Ty zaručene zapadneš medzi špecializované tričká.“
„Len či zapadnem aj medzi špecializované hlavy,“ Nina sa konečne usmeje. „Tak poďme po tie originálne tričká. Aj keď v tom saku si neodolateľný.“
Po našom príchode je už zábava v plnom prúde. Všetci sa nám srdečne potešili a zdá sa, že i moja priateľka sa tu cíti dobre, dokonca uvoľnene. Konečne môžem zľahka dýchať. Toto sú moji ľudia. O týchto tričkách som sníval celý večer, keď som civel na sako.
„Tak poďme.“
Po prvom tanci sa rozbehneme. Pot mi tečie po chrbte. Nina je ako divoška. Tancuje a zabáva sa na vysokej úrovni.
Ja už nevládzem, pot mi tečie po tričku. Chvíľu ju pozorujem, ako si na parkete vystačí aj sama, ale len čo znova chytím dych, tak sa k nej pridám. Kvetinárka priniesla predražené ruže. Neodolal som. Kúpil som jednu a strčil ju Nine do vlasov. Bola ako víla.
Čas letí ako blesk. Po poslednej piesni sme uznali, že už by bolo dobré ísť aj domov. Rozhodol som sa prespať u Niny. Zavreli sme sa v izbe, tričká zostali prevesené cez luster a potom sa mi začala Nina ospravedlňovať.
„Prepáč mi. Ja som naozaj hrozná. Ako môžeš so mnou byť?“
Alkohol v nej účinkoval a prešla do ľútostivej fázy.
„Si úžasná a aj kvôli tomuto, alebo napriek tomu, ťa mám veľmi rád.“
Najbližšie dva dni po tej úžasnej žúrke nemohlo byť o intímnostiach ani reči. Nine bolo neuveriteľne zle, ledva zjedla niečo teplé a len polihovala. Varil som jej čaj a nosil studené obklady. Takýto „osobný“ víkend sme ešte nezažili.
„Môžem si nechať to originálne tričko ? V ňom som totiž zažila tú „naj“ noc vo svojom živote.“
„Aj keď ti je teraz zle?“
„Áno, aj tak.“